Rybárstvo ako také, sprevádza ľudstvo už od jeho prvopočiatkov. Ryby našim dávnym predkom poskytovali hodnotný a pomerne ľahký zdroj obživy. Spočiatku ľudia ryby len lovili. Postupom času, s vývojom ľudskej civilizácie a stúpajúcimi nárokmi na kvantitu i kvalitu potravín, sa ľudia začali zaoberať aj chovom rýb a následne aj lovom rýb pre zábavu.
Na začiatku 20. Storočia rybárske spolky na Slovensku neexistovali. Rieky a potoky vlastnili urbáre, prípadne zemani, a to podľa toho, na akej dĺžke brehu sa rozprestierali ich majetky, alebo hory. Horný tok Váhu po Palúdzku vlastnil statkár z Beňadikovej Aladár Kiszely. Dolný tok Váhu mal najprv statkár Móric Palugay z Palúdzky, neskôr ho vlastnil Aladár Czemický, lesný radca z Čemíc. Statkár z Liptovského sv. Jána Jozef Szentiváni tešil sa z potoka Štiavnica, Sielničanka patrila statkárovi Lubymu. Rýb každého druhu bolo vtedy hodne. Pstruhy, lipne a hlavátky sa považovali za ryby ušľachtilé, podustvy, jalce, mreny a ostatné biele ryby boli rybami plevelnými. V tých časoch sa ryby chytali do sietí, sakov, vrší, dražiakov a na ostne. Hlavátky z Liptova sa posielali až do Viedne, Pešti, či Prešporka.
Okolo roku 1928, už v slobodnej Československej republike sa zemani a statkári vzdali rybolovného práva a nastali dražby vodných tokov. Horný tok Váhu od vtoku Belej po most v Palúdzke vydražili za 4.000,- Kčs bratia Jozef a Ondrej Perašínovci z Beňadikovej. Dolný tok Váhu vydražil Aladár Čemický z Čemíc. Ryby sa na základe povolenia prenajímateľov mohli chytať kedykoľvek, koľkokoľvek a akékoľvek. Vody sa umelo nezarybňovali. V tej dobe bola len malá viac-menej pokusná liaheň vo Východnej, odkiaľ bol plôdik vysádzaný do vôd, ktoré obhospodaroval štát. Takto to bolo až do skončenia druhej svetovej vojny.
Po roku 1945 milovníci vôd a športového rybárstva rozmýšľali, ako by zveľadili vojnovými udalosťami vyplienené a zdevastované toky. Pod heslom „Rybársky krúžok“ povolali všetkých poctivých rybárov z Lipt. Sv. Mikuláša na informatívnu schôdzku , ktorá sa konala 17.mája 1945 o 19-tej hodine v kaviarni Lipa. Zúčastnilo sa na nej 26 rybárov z Mikuláša a okolia. Jozef Macko, riaditeľ školy, prítomným oznámil, že cieľom schôdze je založenie rybárskeho spolku. „Toto je nutné“, hovoril, „všetky vody prevziať do prenájmu, zarybňovať a racionálne v nich rybáriť“. Michal Haviar, hlavný radca, oboznámil prítomných s terajším stavom rybárstva a načrtol smernice, ako treba pri založení spolku postupovať. Do prípravného výboru boli navrhnutí ako predseda Peter Benko, podpredseda Peter Hubka, tajomník Jozef Macko, pokladník Adolf Toman a zapisovateľ Ján Staňo. Prítomní urobili dobročinnú zbierku na nádejný rybársky spolok a zozbierali 3.000,-Kčs. V prípravnom období bolo začaté jednanie s majiteľmi rybárskeho práva, rybárskym spolkom v Ružomberku, Revolučným okresným národným výborom v Liptovskom Mikuláši a národnými výbormi v okolitých obciach. Prípravné obdobie vyvrcholilo dňa 9.júna 1945. Na tento deň bolo do budovy Štátnej ľudovej školy (dnešnej Galérie Petra Michala Bohúňa) zvolané zakladajúce valné zhromaždenie Liptovského rybárskeho spolku v Liptovskom Mikuláši. Schôdzu zahájil jej riaditeľ pán Jozef Macko. Z jeho úst odzneli nasledovné historické slová, citujem:
“ Všetkým nám je dobre známe, v akom stave je rybačka vo vodách nášho Liptova. Rýb je málo. V našich najlepších vodách majú rybačku rybári nie z nášho okresu. Ryby sa chytajú, ale sa nezarybňuje. Je najvyšší čas, aby sa vody dostali do jedných rúk, aby sa napúšťala mlaď a tak naše rieky aby sa znovu zarybnili. Preto zakladáme Liptovský rybársky spolok v Lipt. Sv. Mikuláši, ktorý sa podujme na túto úlohu.” Koniec citátu.
V priebehu schôdze boli prijaté nové stanovy, zvolené boli riadiace orgány spolku a bolo prijaté uznesenie, cieľom ktorého bolo zjednotiť všetky rybárske spolky a stať sa majoritným vlastníkom a nájomcom rybárskeho práva na Liptove. Za prvého predsedu bol jednohlasne zvolený pán Peter Benko.
Vznikom Liptovského rybárskeho spolku, ku ktorému sa v roku 1945 organizačne pripojil Rybársky spolok v Liptovskom Hrádku a úzko s ním spolupracoval Podtatranský rybársky spolok v Ružomberku, boli položené základy dnešnej Mestskej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu v Liptovskom Mikuláši.
Spolkové rybárstvo na Liptove nadobudlo novodobý charakter dňa 30.novembra 1945. V tento deň mimoriadne valné zhromaždenie Liptovského rybárskeho spolku prijalo za svoje jednotné stanovy, vypracované Zväzom rybárskych spolkov so sídlom v Žiline. V tejto organizačnej i právnej podobe sa rybárstvo vyvíjalo až do roku 1948. Po februárových udalostiach v roku 1948 sa integrálnou súčasťou Národnej fronty stávali záujmové organizácie pracujúcich a takouto organizáciou bol aj Slovenský rybársky zväz. Tento nadviazal na priekopnícke a budovateľské tradície spolkového rybárstva, v ktorom zohral významnú úlohu aj Liptovský rybársky spolok v Liptovskom Mikuláši.
Už od svojho vzniku vyvíjali funkcionári Liptovského rybárskeho spolku veľké úsilie pre vybudovanie rybej liahne. Pre vystavanie liahne vytypovali miesto pri Váhu, vo Vrbici na Majerskej. Po čase však od výberu tohto miesta upustili z dôvodu úpravy riečišťa Váhu a následného vysychania niektorých žriediel, z ktorých mala byť táto liaheň napájaná. Vytypovaný bol teda nový pozemok pre liaheň, v Iľanove na pozemku štátnej ľudovej školy. Túto liaheň sa podarilo aj vybudovať, aj keď len ako provizórnu. Daná bola do užívania vo februári 1947, s produkciou 400 až 500.000 ikier pstruha a lipňa. Členovia výboru nadviazali dobré pracovné kontakty s odborníkom na rybárstvo z Martina pánom Samuelom Ivaškom. Tento im pomohol vytypovať miesto na modernú chovňu a liaheň v Demänovskej doline a prisľúbil im všestrannú odbornú pomoc. V roku 1947 za začalo s výkupom pozemkov a o rok neskôr sa začalo s výstavbou modernej chovne a liahne. Od 1. Apríla 1948 bol za rybárskeho majstra na rybnom hospodárstve v Demänovskej Doline ustanovený Michal Haviar. Od roku 1949 už liaheň produkovala prvé násady pstruha a lipňa, aj keď v jej dobudovávaní sa ešte pokračovalo v nasledujúcich rokoch.
Počas sedemdesiatich rokov organizovaného rybárstva v Liptovskom Mikuláši pracovalo, a svoje snaženie, um i skúsenosti v prospech rybárskeho športu na Liptove odovzdalo mnoho skvelých a obetavých ľudí. Dovoľte mi spomenúť aspoň niektorých z nich. Vo funkcii predsedu našej rybárskej organizácie sa postupne vystriedali páni Peter Benko, Ján Šarafín, Emil Verner, Igor Voštinák, Ján Otčenáš, Rudolf Lehotský a Ján Čáni. Prácu tajomníka organizácie liptovsko-mikulášskych rybárov robili páni Jozef Macko, Štefan Cígler, Karel Prokop, František Šimek, Ivan Gemzický, Dušan Benda a Peter Nikov. Vo funkcii rybárskeho hospodára sa postupne vystriedali páni Michal Haviar, Július Štepita, Emil Tuli, Michal Hanzlík, Ján Čáni, Tibor Ilavský, Jozef Kokoška a Jozef Chaloupka. Okrem vyššie spomenutých sa vystriedalo v práci vo výboroch našej mestskej organizáce, jej kontrolných komisiách, v rybárskej stráži a na mnohých iných miestach veľa, veľa obetavých a pracovitých ľudí.
Na vodných tokoch Liptova sa začali budovať rôzne vodné stavby, vodné toky sa regulovali a prispôsobovali sa potrebám ľudí, rozvíjajúceho sa priemyslu, poľnohospodárstva, dopravy, športu a cestovného ruchu. S rozvojom priemyslu a poľnohospodárstva dochádzalo k stále intenzívnejšiemu znečisťovaniu vodných tokov. V Liptovskej kotline bolo vybudované vodné dielo Liptovská Mara, pod hladinou ktorého skončili krásne zákutia Váhu a jeho prítokov. V posledných dvadsiatich až tridsiatich rokoch sme svedkami globálneho otepľovania, zmien klímy, a s tým súvisiacim úbytkom vody v prírode. Koncom dvadsiateho a začiatkom dvadsiateho prvého storočia sa na vodných tokoch začali budovať malé vodné elektrárne. Všetky tieto faktory sa výrazne podpísali na zhoršovaní situácie v oblasti rybárstva. Stále viac a viac nám táto situácia potvrdzuje nutnosť starostlivosti o vodné toky, ichtyofaunu a o zachovania tých pár zvyškov neporušených vodných biotopov pre našich potomkov a budúce generácie, v duchu snaženia našich predkov, ľudí, ktorí sa zaslúžili o vznik a rozvoj športového rybárstva na Liptove až do dnešných dní.